Jedna z častých tém, ktorú s mojimi klientmi riešim, je pocit viny a zlyhania.
Keď malé dieťa urobí chybu, netrestá sa za ňu a nehnevá sa na seba. Samozrejme len do chvíle, kým ho to my, dospelí, "nenaučíme".
Každý človek sa narodí ako dobré a čisté dieťa. A skôr, než si dieťa samo uvedomí, čo je správne a čo nie, my dospelí sa "poponáhľame" naučiť ho, čo je dobré a čo zlé. A základ pre budúci pocit viny je na svete. Ak dieťa spraví chybu, poučí sa z nej a ide ďalej. Bez výčitiek, pocitu menejcennosti a zlyhania. Ďalej pokračuje poučené, múdrejšie o novú skúsenosť a pripravené čeliť ďalším výzvam. No ak urobíme chybu my dospelí, vo väčšine prípadov nastúpi pocit viny a hnev na seba samých a niekedy aj na celý svet. Žiaľ v niektorých prípadoch to trvá celé roky. Ľudia sa dokážu trápiť dlhé časové úseky a pocit viny im nedovolí sa ďalej rozvíjať. Ich vnútorný rast sa spomalí a niekedy aj úplne zastaví.
Tak nebuďme na seba takí prísni a berme naše "chyby a omyly" ako niečo, čo nás má v živote posunúť. Pokiaľ totiž zámerne nerobíme "zlobu", tak to nie sú chyby ale lekcie. Poučme sa a pokračujme ďalej už v novej podobe s novým poznaním a tým aj väčšou silou pre nové výzvy.
